Ján 20, 2−8

2Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“

3Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. 4Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. 5Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.

6Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty 7aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. 8Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.

Ján 20, 2−8

Tri dôležité pravdy by sme vo viere mali vedieť a pamätať si ich. Spasiteľ bol pri stvorení sveta ako slovo. Slovo, ktoré bolo u Boha. A prišiel za nás za naše hriechy zomrieť, aby vstal z mŕtvych. Preto sa narodil.

Narodil sa ako naša nádej. My môžeme zvaliť naňho všetky naše hriechy. Požiadať o odpustenie pre jeho krv. Úprimne oľutovať, čo sme napáchali a znovuzrodiť sa v nádeji na odpustenie.

A to konečné odpustenie, bude najkrajšie. To, v ktorom splynieme po smrti s ním. Preto myslíme na koniec. Koniec je dôležitejší, než všetko ostatné. Koniec bude našim novým začiatkom.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)