Lukáš 9, 18−22

18Keď sa raz osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“

19Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ 20„A vy ma za koho pokladáte?“ opýtal sa ich.

Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“ 21Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, 22a dodal:

„Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“

Lukáš 9, 18−22

To je pravé, čo sa nám samé nechá spoznať. Nie to, čo my chceme spoznať našimi nedokonalými zmyslami.

Zjavne však to, čo nám ukáže, akí sme, aký je tento svet a kto je v prvom rade on. Veď je večný. Teda trvá, kým my už nie sme. Kým my už netrváme.

Ten, kto nás obklopuje svojou láskou a starostlivosťou až do nášho konca. Do konca, ktorý môže byť našim začiatkom. A preto sa na tento koniec musíme pripraviť.

Musíme ho pochopiť. Musíme sa naň tešiť, že sa stretneme s tým, ktorý nás viedol za ruku a nikdy nás nepustil, aj keď sa nám to tak možno videlo.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)