Ján 2, 13−22

13Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. 14V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli.

15Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“

17Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ 18Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“

19Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ 20Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“

21Ale on hovoril o chráme svojho tela. 22Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ján 2, 13−22

Akí sme niekedy hlúpi. Ako nechápeme bolesti iných. Hovoríme si, že ostatní sú na tom lepšie ako my. Pritom pravda je úplne iná. Lenže my radi hovoríme, že každý má svoju pravdu.

Nechceme vidieť pravdu nášho blížneho. Nechceme sa vcítiť do jeho trápenia. Hovoríme neustále dookola len o tom našom.

Áno, každý človek má svoje trápenie. Nik oň nie je ukrátený. A predsa máme veľmi veľa spoločného.

Rovnako cítime, plačeme, radujeme sa a prežívame lásku. V láske sme si najpodobnejší. Preto práve v láske by sme mali zotrvávať najviac času.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)