Lukáš 24, 13−35
13V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, 14a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. 15Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. 16Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. 17I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“
Zastavili sa zronení 18a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ 19On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; 20ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali.
21A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. 22Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, 23a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. 24Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
25On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! 26Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ 27A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. 28Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej.
29Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. 30A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. 31Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. 32Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“
33A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi 34a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ 35Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Lukáš 24, 13−35
Aj my sa musíme vytrápiť, kým prídeme k Bohu. Musíme prejsť svojou životnou cestou tŕnistou. Máme však na nej pomocníka. Toho, ktorý už za nás odniesol kríž našich hriechov. Musíme sa však naučiť naňho spoľahnúť. Musíme uveriť, že to za nás niesol svoj ťažký kríž a ho naozaj odniesol.
Aj s našimi konkrétnymi vinami a máme nádej sa na tento kríž spoliehať. Môžeme sa naňho odvolávať, môžeme ho vidieť v našom duchovnom zraku. Môžeme na Kristov kríž naložiť naše starosti. Zveriť sa mu so všetkými trápeniami.
Požiadať ho o pomoc. Za tú krv, ktorú za nás prelial do konca všetkých svetov, aby sme mali ľahší život vďaka nádeji. Tej nádeji, ktorú nám dáva jeho zmŕtvychvstanie.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)