Matúš 7, 21−29

21Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.

22Mnohí mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?«

23Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť! 24A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale.

25Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.

26A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku.

27Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“

28Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, 29lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.

Matúš 7, 21−29

Ako sa obránime pred sudcom, ak sa nevieme sami pozrieť do vlastného zrkadla? Boh nás bude súdiť iba nami samými.

Nebude nás súdiť tým, čo o nás hovoria iní. Bude sa na nás pozerať tými istými očami, ktorými sa na seba pozeráme my.

Preto ak si myslíme, že oklameme samých seba, tak sme na omyle. Môžeme oklamať iného človeka. Nás sa nám oklamať nepodarí.

Darmo by sme zadupávali vo svedomí všetko, čo nie je z lásky. Raz pravda vyjde najavo. Ukáže sa nám. A bude to pravda o nás samých.

Nebude to pravda o niekom inom. Preto sa nesmieme báť pozrieť do svojho svedomia už teraz.

Musíme sa naučiť milovať, prijímať a najmä rozdávať lásku.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)