Matúš 10, 17−22

17Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach 18a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. 19Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať.

20Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás. 21Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. 22Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.

Matúš 10, 17−22

Veľakrát sa nám stane, že len preto, lebo veríme, sa na nás ľudia pozerajú úkosom. Niekto povie, že to, či veríme, je naša súkromná vec a teda to nemusíme demonštrovať. Lenže veriť znamená svedčiť.

Nemusíme stáť na rohu ulíc a vykrikovať heslá, niekedy to, že veríme, stačí prezradiť aj mimovoľne. Odtiahnuť sa od zla. Nevyhľadávať ho. Nezúčastňovať sa ho. Neubližovať iným. Aj keď to je najťažšie.

Človek je veľký umelec v tom, ako dokáže ublížiť iným. A to v často v tých najbizarnejších situáciách. Preto by sme mali o tom vedieť a dokázať sa pokoriť pred láskou, ktorú by sme mali prosiť o odpustenie.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)