Ján 2, 13−22

13Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. 14V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli.

15Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“

17Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ 18Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“

19Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ 20Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“

21Ale on hovoril o chráme svojho tela. 22Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ján 2, 13−22

Najťažšie veci na svete nie sú tie, ktoré sú spojené s fyzickou námahou človeka. Najťažšie veci na svete môžu byť fyzicky naopak najľahšie.

Môže to byť dobré slovo v čase nepokoja. Môže to byť pohladenie. Môže to byť objatie. Môže to byť odpustenie. Odpúšťať musíme od rána do večera.

Musíme odpúšťať všetkým okolo seba, ale najviac sami sebe, lebo sme tiež hriešni. Nie sú hriešni len tí okolo nás. Rovnako hrešíme aj my sami. Ba možno niekedy aj viac.

Ak chcem niekoho súdiť, najprv sa pozrime na seba, či tiež niečo podobné nerobíme iným.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)