Matúš 6, 24−34
24Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.
25Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? 26Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony?
27A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? 28A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; 29a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich.
30Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! 31Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: »Čo budeme jesť?« alebo: »Čo budeme piť?« alebo: »Čo si oblečieme?«! 32Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.
33Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. 34Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.
Matúš 6, 24−34
Ak má každý deň dosť svojho trápenia, potom vieme, že Boh s tým ráta. Vie, že náš deň je plný starostí. A on sa nám snaží pomáhať, nie škodiť.
Chce, aby sme ho prijímali ako Otca. Rodiča, ktorému sa môžeme dôverne vyspovedať zo svojich starostí. Povedať aj nepríjemnú pravdu o sebe samých. O tom, že vidíme chybu najmä v iných a nie v prvom rade v sebe.
Boh o nás vie, že sme hriešni. Chápe nás, lebo nás miluje. A nie je žiadna skutočná láska bez pochopenia. To len ľudia nedokážu pochopiť, že ich Boh miluje. Musíme to skúsiť. Vieme, že je láska, tak čoho sa máme báť?
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)