Marek 16, 15-18

15A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. 16Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.

17A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, 18hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“

Marek 16, 15-18

Viera je najsilnejšie dobro, aké môže človeka stretnúť. S vierou človek umiera s úsmevom na tvári. A čo je najväčšie šťastie pre človeka, ak nie fakt, že umiera šťastný?

Až okamih nášho opúšťania sveta nám povie, akí sme boli. Či odchádzame s dobrým pocitom v duši. Vyrovnaný a radostný z naplnenia osudu. Alebo či sme zatrpknutý, ustráchaní a ľútostiví. Smrť je pre každého človeka rovnaká strata.

Pohan a filozof Marcus Aurelius hovorí, že smrť je pre každého stratou toho istého – stratou prítomnosti. Dokážeme sa s prítomnosťou rozlúčiť dôstojne? Koľkí až v hodine smrti zisťujeme, čo všetko sme zanedbali? Čo sme nestihli? A nie z dôvodu, že nám to neumožnil niekto iný.

Takže kto neuverí, bude odsúdený sám sebou. Nebude sa vedieť s prítomnosťou rozlúčiť. Bude ju oplakávať ako stratu najväčšej drahocennosti. A to preto, lebo neuveril vo večný život. Netuší, aká slasť ho môže očakávať. Stačí úprimne oľutovať svoje hriechy a poprosiť o prepáčenie. A on to neurobí ani v smrti.

Taký človek je veľký úbožiak. Preto je ho možné ľutovať. A modliť sa, aby mu bolo dané najväčšie bohatstvo, aké môže človek v živote získať. Je ňou viera.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)