Lukáš 4, 24−30

24A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. 25Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine.

26A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. 27A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“

28Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. 29Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. 30Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.

Lukáš 4, 24−30

Áno, ak nám niekto povie pravdu o nás, možno sa aj nahneváme. Najmä ak nám to hovorí známy človek. Keby to bol možno cudzinec, ktorého nepoznáme, tak by sme sa možno aj zamysleli nad svojimi chybami.

Boh nám hovorí pravdu o nás. Ukazuje nám naše pochybenia v duši. Dokážeme však často jeho hlas umlčať. Nevšímame si ho. Všelijako sa v sebe ospravedlňujeme, prečo sme niečo zlé urobili.

Vtedy sme presne takí istí ako tí, čo chceli Ježiša zhodiť z brala. Aj my ho tam hádžeme. Boh nás stále prijíma do svojho náručia. Stále nám odpúšťa. Takže ak oľutujeme svoje činy, máme šancu na milosť. A tej má na rozdávanie nekonečné množstvo.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)