Matúš 23, 13. 15−22

13Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.

15Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla dva razy horšieho, ako ste sami!

16Beda vám, slepí vodcovia! Hovoríte: »Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho už viaže.« 17Hlupáci a slepci! Čo je viac: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje?

18Alebo: »Kto by prisahal na oltár, to nič nie je, ale kto by prisahal na dar, čo je na ňom, to ho už viaže.« 19Slepci! Čože je viac: dar, či oltár, ktorý ten dar posväcuje?

20Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom; 21a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva.

22A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, čo na ňom sedí.

Matúš 23, 13. 15−22

Posväcujme sa navzájom. Hľadajme svätosť za života. Hľadajme príklady, ako sa správať, ako žiť, ale aj, ako sa kajať a prijímať pokánie.

Nechceme trpieť. Nevieme trpieť a predsa máme nádej. Lebo nádej je večná. Je v nás. Hľadáme ju.

Snažíme sa ju odôvodňovať. Chceme ju rozdávať našim drahým. Túžime potom, aby sme ju mohli vnímať.

Nádej je šťastie, ktoré k nám prichádza vo viere. Môžeme byť chudobní. Môžeme byť špinaví. Môžeme byť hladný. Môžeme byť ukrivdení.

Môžeme byť potupení. Môžeme byť chorí. Môžeme byť slabí. Ak máme nádej vo viere, sme silákmi.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)