Ján 2, 13−22

13Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. 14V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli.

15Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16a predavačom holubov povedal:

„Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ 17Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“

18Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ 19Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“

20Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ 21Ale on hovoril o chráme svojho tela.

22Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ján 2, 13−22

Boha môžeme vzývať všade. Celý svet je nám veľkým chrámom, v ktorom môžeme kľačať na kolenách.

Modliť sa a takto s ním viesť dialóg. Ukazovať mu našu lásku za to, že sme. A za to, že nám dal možnosť jestvovať na tomto svete v tomto čase.

Byť neustále s ním. V modlitbe sa s ním spojiť a držať sa ho pevne tak, ako on nás pevne drží vo svojom náručí, aj keď si to neuvedomujeme.

Ani jedno zrno sa mu nestratí. Ani jeden plod nepadne na zem bez toho, aby o tom nevedel.

A aby nad nami nedržal ochrannú ruku. To len my pre starosti a trápenia to niekedy nevidíme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)