Marek 3, 7-12

7Ježiš sa so svojimi učeníkmi utiahol k moru. Šiel za ním veľký zástup z Galiley a Judey 8i z Jeruzalema a z Idumey; ba aj zo zajordánskych krajov a z okolia Týru a Sidonu prišlo k nemu veľké množstvo ľudí, lebo počuli, čo robí.

9Tu povedal svojim učeníkom, že majú pripraviť loďku, aby ho zástup netlačil. 10Lebo mnohých uzdravil, takže všetci, čo mali nejakú chorobu, tisli sa k nemu, aby sa ho dotkli. 11Ešte aj nečistí duchovia, keď ho zbadali, padali pred ním a kričali: „Ty si Boží Syn!“ 12Ale on im prísne pohrozil, aby ho neprezrádzali.

Marek 3, 7-12

Ak sa ľudia presvedčia, že im niekto dokáže pomôcť, chodia za ním neustále. Vždy si totiž v ťažkých časoch spomenú, ako im pomohol. A očakávajú, že im pomôže opäť.

Ľudia však túto vlastnosť nedokážu udržať navždy. Sú takí jednotlivci, ktorí pomáhajú iným celý život. Osudy ľudí sa časom menia. Boh je nemenný. Zostáva verný svojím vlastnostiam. Preto je aj príťažlivý pre ľudí. Majú istotu.

Slovenské príslovie hovorí: všetko do času – Boh na veky. Jednoduché a pritom presné. kto sa o tom presvedčil, pre toho je táto ponuka východiskom v každej situácii. Stáva sa svedkom premeny vyššej moci pre potreby ľudí.

Byť podobní v ľudskom tele nie je jednoduché. Silné osobnosti môžu rozdávať zo svojho vnútra. A predsa sa im stane, že aj oni sa zachvejú. Ostanú otrasení, alebo jednoducho budú unavení. Ak to vieme, nemusíme sa sami báť, ak sme nevydržali. Ak sme zišli z cesty. Dôležité je, že vieme, aká je a kam vedie.

Mnohí to nevedia. A aj keď o ceste počuli, nepoznajú ju. Ba nájdu sa aj takí, čo ju už mali možnosť spoznať a predsa z nej zišli. Nechali sa poblúdiť. Zaviesť na iné cesty a cestičky. Pomýlili sa.

Majú však v sebe dar. Poznali už pravú cestu a teda vedia, kadiaľ sa vydať, aby sa na ňu opäť dostali. Navyše vedia aj to, že pri tejto ich snahe o nápravu, nie sú osamelí. Vždy majú pri sebe oporu, o ktorú sa môžu oprieť. Stačí, ak budú chcieť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)