Matúš 16, 13−20

13Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“

14Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ 15„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich.

16Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ 17Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.

18A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

20Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.

Matúš 16, 13−20

Čo vieme sami od seba? Ako máme chápať fakt, že Boh chce, aby sme boli veriaci? A len jemu je daná vôľa a možnosť, aby sme boli spasení?

Akú máme potom na spasení my sami zásluhu? Všetko zmení viera. Ak veríme, sme šťastní, lebo vieme, že hoci sme nedokonalí, predsa máme nádej na spasenie.

Vo viere sa skrýva všetka skutočná múdrosť a všetka ľudská sila. Nič nie je dôležitejšie. Žiadna ľudská činnosť. Žiaden ľudský cit.

Viera prevyšuje všetko vo svojej blízkosti. Učí ľudí žiť. Viera je sama o sebe životom. Viera je najväčšia láska, akú poznáme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)