Lukáš 1, 5−17

5Za čias judejského kráľa Herodesa žil istý kňaz menom Zachariáš z Abiášovej kňazskej triedy. Jeho manželka pochádzala z Áronových dcér a volala sa Alžbeta.

6Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia. 7Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku.

8Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu pred Bohom, 9podľa zvyku kňazského úradu lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu. 10V čase kadidlovej obety sa vonku modlilo množstvo ľudu.

11Tu sa mu zjavil Pánov anjel; stál na pravej strane kadidlového oltára. 12Keď ho Zachariáš zbadal, zľakol sa a zmocňovala sa ho hrôza. 13Ale anjel mu povedal: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján.

14Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých. 15Lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý.

6Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. 17Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud.“

Lukáš 1, 5−17

Ak je Boh s nami, čoho sa máme báť? A ako vieme, že je s nami? Jednoducho, cítime jeho lásku už tým, že sme. Bez jeho vôle by nás nebolo.

Preto už naša samotná existencia svedčí o Božej láske. A všetko je láska. Každé trápenie. Každá radosť. Každý kríž, lebo vo všetkom je prítomný. Všade nás vidí. Stále je s nami. Nemáme sa teda čoho báť.

Nemáme prečo žialiť, ale máme dôvod na radosť. Na radosť, ktorú si môžeme uvedomiť. Môžeme sa uspokojiť. Ideme časom. Kráčame s hmotou. A on ide vedľa nás. Nesie nás v náručí.

Pred každým nebezpečenstvom nás ochraňuje, lebo je láska.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)