Lukáš 1, 57−66

57Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. 58Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. 59Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi.

60Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ 61Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ 62Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. 63Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“

A všetci sa divili. 64Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. 65Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. 66A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Lukáš 1, 57−66

Ak je s nami Pánova ruka, čoho sa môžeme báť? Jedno je isté, nemusíme sa báť, že by s nami nebola. Ak klopeme, otvoria nám, hoci by sme mali klopať aj celý život, raz sa dvere otvoria.

To je naša istota. Inak by nemalo zmysel, aby sa pre nás narodil Boh na zemi. A keď tak urobil, bolo to preto, aby sme mali túto istotu. A aby sme vedeli, že môžeme klopať a že dvere sa určite otvoria.

Preto sa radujeme. Tešíme sa, až ten čas príde. Až sa pred nami otvorí náš cieľ. Cieľ, ktorý životom sledujeme a ku ktorému sa v každej chvíli blížime, a sme stále bližšie a bližšie. Naša cesta je náš cieľ.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)