Lukáš 20, 27−40

27Tu prišli k nemu niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: 28„Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka.

29Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. 30Vzal si ju druhý, 31potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. 32Napokon zomrela aj žena. 33Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“

34Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. 35Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. 36Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.

37A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva »Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba«. 38A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ 39Tu niektorí zákonníci povedali: „Učiteľ, dobre si to povedal.“ 40A už sa ho neodvážili na nič vypytovať.

Lukáš 20, 27−40

Niekedy si myslíme, že rozumieme tomu, čo sa okolo nás deje. Máme pocit, že chápeme, prečo sa čo stalo. Tento pocit však ľahko stratíme, keď nás zaskočí nečakaná udalosť.

Potom rozmýšľame, aký to malo všetko význam? Aký zmysel? Čo sme sa naučili? K čomu sme sa dostali?

Byť lepšími dnes, ako sme boli včera, nie je vôbec jednoduchá úloha. Naopak. Niekedy sa nám vidí, že sme boli lepšími včera, než akými sme dnes.

Máme pocit, že dnes už nezvládneme to, čo sme dokázali včera. Pomôcť nám môže viera, že všetko je láska, ktorá nás obklopuje.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)