Lukáš 1, 46−56

46Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána 47 a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, 48 lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, 49 lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno 50 a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.

51 Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. 52 Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. 53 Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. 54 Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, 55 ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ 56Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.

Lukáš 1, 46−56

Každý sa dočká svojej spravodlivosti. Preto sa nebojme byť hladní, lebo budeme nasýtení. Nemusíme mať obavu byť smädní, lebo budeme napojení. A nemusíme smútiť, lebo budeme potešení.

Každý z nás pocíti tú radosť v srdci, nájde svojho priateľa a odplatu. Všetko, čo sme si nahromadili v nebi, nám zostane. To na zemi, odíde. Táto jednoduchá definícia nám vraví, kde máme mať svoje srdce. A tam, kde máme svoj poklad, tam je s ním aj naše srdce.

Ľudia sú však rozpoltení. Hľadia do neba a pritom nohami stoja na zemi. Táto dualita nás však nemá pomýliť. Ukazuje nám, kde sú skutočné hodnoty.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)