Marek 2, 18−22

18Jánovi učeníci a farizeji sa postili. Prišli k nemu a pýtali sa: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“

19Ježiš im povedal: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť. 20No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť.

21Nik neprišíva na starý oblek záplatu z novej látky, lebo záplata vytrhne kus z neho, nové zo starého, a diera bude ešte väčšia. 22A nik nevlieva mladé víno do starých mechov, lebo víno mechy roztrhne a vyjde nazmar aj víno, aj mechy, ale nové víno do nových mechov.“

Marek 2, 18−22

Vieme odpúšťať iným? Niekedy je ťažké si predstaviť aj to, že nám niekto odpustil. Každý človek chce byť milovaný. Každý túži, aby ho chápali. Každý chce, aby ho pritúlili, uznávali, mojkali a všelijako inak mu preukazovali úctu, či lásku.

Ak chceš milosrdenstvo, musíš byť sám milosrdný a to aj v situácii, keď sa ti do toho nechce, keď máš práve iný záujem. Nespravodlivý sudca vedel vypočuť ženu nie preto, že mal lásku v srdci. Keby mal lásku v srdci, vypočul by ju skôr a nie až na jej naliehanie.

Nespravodlivý sudca sa jednoducho bál o povesť a tak keď mu vdova opakovane klopala a nedala sa odbiť, tak jej vyhovel. Aj my môžeme byť takíto nástojčiví, môžeme žiadať Otca na nebesiach, aby nám prepáčil naše viny. A On sa nad nami zmiluje, veď na to pre nás tu je.

Ak Ho však nepožiadame, bude nás aj naďalej milovať, len my jeho lásku nedokážeme pocítiť. A niet väčšieho šťastia, akým je cítiť Božiu lásku. Každý deň si môžeme obnoviť vlastné srdcia.

Spomenúť si na krst, ak si ho aj nepamätáme sa dá, ak si uvedomíme, aké šťastie nám v živote pripravila naša viera v časoch, keď sme to najviac potrebovali. A človek v osude prežije ťažké chvíle, ktoré si nevie vysvetliť, ako to mohol zvládnuť a vtedy mu pomáhali bytosti, o kterých sice nevedel, ale ich cítil.

Sme v rukách Najvyššieho a máme mu dôverovať, nemáme sa báť. Iste, máme v sebe pochybnosti, máme obavy, máme strachy, ale ak si uvedomíme, že v žiadnej chvíli nie sme sami, prestaneme sa báť. Musíme si vedieť spočítať, čo sa nám môže stať, ak je na našej strane Boh?

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)