Lukáš 1, 26−38

26V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, 27k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.

28Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ 29Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.

30Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. 31Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. 32On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, 33naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

34Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ 35Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. 36Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! 37Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

38Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Lukáš 1, 26−38

Vieme prijať všetko, čo nám život ponúka? Vieme sa z toho skutočne radovať? Alebo sme otupeli a máme pocit, že nás už nič nemôže prekvapiť? Stále nás môže život udivovať.

Život je zmena. Tá zmena je neuveriteľne dlhá. Trvá od stvorenia sveta. A stále ju to baví. Vždy sa nájdu mladí, ktorí odznova prežívajú to, čo my sme už prežili.

Aj my neustále máme čo nové prežívať. Možno sa nám to nezdá. Možno máme pocit, že nás už nič nové nečaká. Ale čaká. Kým žijeme, čaká a to aj keby sme mali stodvadsaťosem rokov. Vždy sa všetko mení. Môžeme sa na to tešiť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)