Matúš 22, 1−14

1A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: 2„Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. 3Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu.

Ale oni nechceli ísť. 4Znova poslal iných sluhov s odkazom: »Povedzte pozvaným: Hostinu som už pri chystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!«

5Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. 6Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

7Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. 8Potom povedal svojim sluhom: »Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní.

9Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.«

10Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami.

11Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu.

12Povedal mu: »Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?« On onemel.

13Tu kráľ povedal sluhom: »Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.« 14Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“

Matúš 22, 1−14

Boh je láska. A v tejto láske volá všetkých, aby sa s ním radovali už na Zemi a aby sa pripravili na lepšie časy, keď budú s ním v nebi.

Veľa je medzi tými, ktorí o tom hovoria, pravdy. Samozrejme, ľudia si zapchávajú uši. Hovoria si, že teraz sú oni ešte tu, ešte sú ľuďmi, ešte musia plniť ľudské úlohy.

Ak však už teraz nezhromažďujú svoje poklady v nebi, ťažko to stihnú, ak tu už nebudú. Boh dáva zo svojho. On sa rozhodol stvoriť človeka.

On aj môže rozhodovať o jeho osude. A ak mnohých povolal, tak iste chcel, aby všetci prišli k nemu.

Lenže nie všetci ľudia veria tejto láske.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)