Ján 2, 13−22

13Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. 14V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. 15Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok.

Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“

17Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ 18Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“

19Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ 20Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“

21Ale on hovoril o chráme svojho tela. 22Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ján 2, 13−22

Každý má v sebe ducha. Toho ducha, ktorého dostal. Nemá zásluhu, že by si ho bol kúpil, alebo zarobil, našiel, alebo vybojoval. Rodíme sa s ním. Dostali sme ho zadarmo. Je na nás, ako tento dar prijmeme.

Životom sme však získali druhý dar. Možnosť tohto ducha rozvíjať. Venovať sa mu. Zveľadiť ho. Ak nie o také kusisko, ako by sme chceli, ale základ je, že vôbec chceme, aby sme duševne rástli.

Už samotné chcenie je rastom. Tým rastom, ku ktorému sme boli zrodení. A ak aj padneme, môžeme sa z vlastných chýb poučiť a znova vstať. Ducha najviac rozvíja však láska.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)