Marek 9, 30−37

30Odišli odtiaľ a prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, 31lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ 32Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli.

33Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ 34Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. 35Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“

36Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: 37„Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“

Marek 9, 30−37

Sme Bohom poslaní na Zemi. To my sme poslaní Stvoriteľom medzi iné ním stvorené bytosti. A ak sa na seba pozrieme, vidíme jeho dielo, ktoré musíme zachovávať v čistote a úprimnosti.

V tej čistote a úprimnosti, v akej sme boli v časoch detstva. Potom nás život ohol. Naučil nás rátať, koľko sme dostali a koľko môžeme dostať. Pritom zabúdame, že najviac sme dostali od Boha.

Od neho sme dostali všetko. Dostali sme seba samého. Dostali sme našich blízkych. A preto naša prvá láska má byť orientovaná na neho. Na poďakovanie za náš svet.

Až potom sme my s našimi potrebami, ktoré nám opäť dáva Boh, ak oň požiadame a to zo svojej lásky.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)