Ján 1, 29−34
29Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. 30Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. 31Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“
32Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. 33Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: »Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.« 34A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“
Ján 1, 29−34
Nechcime, aby sa k nám niekedy niekto správal tak, ako sa my často správame k iným. Predstavme si, keby sa nám naraz všetko, čo sme zlé spravili iným, vrátilo. Keby sme naraz mali pocítiť každé naše zlé slovo, skutok, konanie v podobe, že ho robia iní nám.
Ťažko si to vieme predstaviť, ak nie sme takí citliví, aby sme nepochopili, že aj my sme často nekonali správne. Vo všeobecnosti to vie každý pripustiť. Áno, veď ani ja som nekonal vždy s najlepším úmyslom. V praxi si predstavíme čosi len všeobecné.
Skúsme sa zamyslieť a predstaviť si, že nám niekto robí to, čo sme my urobili druhému. V minulosti, v súčasnosti, včera, predvčerom. A skúsme si uvedomiť, ako by sme sa cítili, keby nám niekto iný spravil to, čo sme urobili my.
Ak sa pozeráme na iných, že oni tiež robia zle, tak sa pozrime aj na tých, ktorí robia dobre. Na tých, ktorí sa pokúsili vstúpiť na cestu pokánia. Ak totiž obdivujeme tých, čo robia zle, ešte viac môžeme obdivovať tých, ktorí robia dobre. Robiť dobre je oveľa ťažšie a hrdinskejšie.
Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili sú vzácni, lebo každý z nás videl. Či uveril, je druhá vec, lebo často nie sme schopní si uvedomiť jednoduchšie veci, než je zjavenie v našom každodennom živote. Hovorí sa, že ak sa na niečo dlho pozeráme, prestávame to vidieť.
Predstavme si, že Boh nás vidí neustále a je teda vysoko pravdepodobné, že aj my Jeho. A predsa si to neuvedomujeme. Iste, niekto môže namietať, tak mi Ho ukáž! Najjasnejšie ho vidíme pri obetovaní na omši, ale môžeme Ho vidieť aj inokedy. Od rána, ako otvoríme oči, to však musíme otvoriť aj naše srdcia.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)