Matúš 20, 1−16

1Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice.

2Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. 3Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí.

4I povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.« 5A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne.

6Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: »Čo tu nečinne stojíte celý deň?«

7Vraveli mu: »Nik nás nenajal.« Povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice!«

8Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: »Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!«

9Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. 10Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac.

Ale aj oni dostali po denári. 11Vzali ho a šomrali na hospodára: 12»Tí poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.«

13Ale on jednému z nich odpovedal: »Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár?

14Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. 15Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?«

16Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“

Matúš 20, 1−16

Robiť si so svojím, čo chceme. Všetci si myslíme, že tak môžeme urobiť. Prečo upierame toto právo Bohu?

Ak sme jeho a jeho je aj tento svet, ktorý stvoril, môže s ním nakladať, ako uzná za vhodné.

Mnohí sa však za to urážajú. Márnomyseľne sa púšťajú do hádky s najvyšším. Myslia si, že ak ho zamietnu, tak niečo získajú.

Spravodlivosť má širšie hranice, než aké dokážeme my vidieť. Náš život je obmedzený na presný počet rokov, mesiacov, týždňov, dní, hodín, minút a sekúnd.

A niekedy práve tieto sekundy sú rozhodujúce. Preto by sme v každej chvíli mali byť pripravení prijať Božiu vôľu.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)