Ján 14, 1-12

1Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. 2V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!

3Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. 4A cestu, kam idem, poznáte.“

5Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ 6Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. 7Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“

8Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ 9Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca.

Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!« 10Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.

11Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!

12Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.

Ján 14, 1-12

Uveriť pravde je najťažšie. Uveriť, že Kristus vstal z mŕtvych a za naše hriechy sa obetoval. Odniesol ťažký kríž. Trpel pod ním.

Tŕním ho korunovali. Tŕne ho týrali. Bičovali ho. Krvou sa potil. Všetky muky zniesol z lásky. Takého máme Boha. Preto iní veriaci závidia kresťanom. Kresťania majú za Boha lásku.

Prečo by jej teda nemali uveriť? Lebo človek pochybuje. Zhrýza sa. Neverí, aj keď tvrdí, že verí. Uveriť musí v sebe.

Nejde o skutky, aké urobí. Ide o lásku, akú cíti k Bohu. Nezištnú. Obetavú. Najmä však šťastnú. Je človek šťastný preto, že žije?

Veď žije vďaka Božej láske. Človek je však často nešťastný. To je akoby neveril, ale on môže veriť a tešiť sa, za lásku platiť láskou.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)