Lukáš 4, 31−37

31Zišiel do galilejského mesta Kafarnaum. Po sobotách ich učil 32a oni žasli nad jeho učením, lebo jeho slovo malo moc. 33V synagóge bol muž posadnutý duchom nečistého démona.

Ten vykríkol veľkým hlasom: 34„Nechaj nás! Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“

35Ježiš mu pohrozil: „Mlč a vyjdi z neho!“ Zlý duch ho hodil medzi nich, vyšiel z neho a neublížil mu.

36Všetkých pojal strach a navzájom si vraveli: „Čo je to za slovo, že mohutnou silou rozkazuje nečistým duchom a oni vychádzajú?“ 37A chýr o ňom sa rozšíril po celom kraji.

Lukáš 4, 31−37

Modlíme sa, veríme a vzývame Božie meno. Predsa sa nám však podarí dostať na kraj priepasti, kde si hovoríme, že sme slabí a nedokážeme nájsť útechu.

Mať tú povestnú vieru vo veľkosti aspoň horčičného zrnka. A keby sme ho mali, povedali by sme horám, čo majú urobiť a oni by nás poslúchli.

Máme málo viery. Nebudujeme si ju. Nevieme, že máme najmä o ňu prosiť, lebo ak máme vieru, máme všetko.

Mať vieru znamená mať aj lásku, obetavosť, usilovnosť, odvahu, nádej a dobrotu v srdci. V srdci si skladovať všetky dobroty, nie v bruchu a v komore.

Dokážeme to? Aj keby sa nám to nepodarilo, môžeme sa o to vždy usilovať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)