Marek 12, 1-12

1Potom im začal hovoriť v podobenstvách: „Istý človek vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal jamu a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.

2V stanovenom čase poslal k vinohradníkom sluhu, aby od nich prevzal podiel úrody z vinice. 3Ale oni ho chytili, zbili a prepustili späť naprázdno.

4Znova k nim poslal iného sluhu. Tomu prebili hlavu a potupili ho.

5Poslal ďalšieho, toho zabili. A ešte mnoho iných: niektorých zbili, iných pozabíjali.

6Mal ešte jedného, milovaného syna. Napokon k nim poslal i jeho, lebo si povedal: »K môjmu synovi budú mať úctu.«

7Ale vinohradníci si povedali: »To je dedič. Poďte, zabime ho a dedičstvo bude naše!« 8Chytili ho, zabili a vyhodili z vinice.

9Čo teda urobí pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným. 10Nečítali ste v Písme: »Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. 11To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná«?“

12A chceli ho zajať, len sa báli zástupu. Vybadali totiž, že to o nich povedal toto podobenstvo. Nechali ho teda a odišli.

Marek 12, 1-12

Svet je v Ježišových podobenstvách vinicou. Práca vo vinici je ťažká. Je to trápenie. Ani stáročia na jej ťažkom údele nič nezmenili. Dopestovať vinič nie je proste jednoduché.

Človek sa nadrie a výsledky jeho práce môžu vzísť navnivoč. Človek by mal byť pripravený na fakt, že o všetko príde. Nemal by sa uspokojiť, že je niečo v tomto svete isté.

Niečo, čo je z tohto sveta pevné miesta nie sú odtiaľto, nie sú zo zeme a na Zemi. Pevné miesto máme v nebi. Preto sa naň môžeme tešiť.

Môžeme len odhadovať, aké to bude, až sa nám nič nebude v čase meniť. Až budeme mať istotu. Až budeme vedieť, že sme spočinuli v láske. V skutočnej láske.

V láske, ktorá nás presahuje a ktorú v živote odmietame, lebo sa jej bojíme uveriť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)