Lukáš 1, 39−56

39V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. 40Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.

41Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. 42Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.

43Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? 44Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone.

45A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ 46Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána 47 a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, 48 lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.

Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, 49 lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno 50 a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.

51 Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. 52 Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. 53 Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.

54 Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, 55 ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ 56Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.

Lukáš 1, 39−56

Len najčistejší z najčistejších majú najsilnejšiu vieru. Takú, ktorá dokáže pochopiť aj vznik života zo slova.

Zo slova, ktoré je čisté. Zo slova, ktoré označuje Boha. Zo slova, ktoré je základom sveta. Najväčší ľudskí duchovia uverili, že sme ako naše sny a sme zo slova.

Boli sme stvorení a nie zrodení. Veď zrodenie bez stvorenia by nemohlo byť. Všetko má svoje zákonitosti.

My by sme chceli všetky pochopiť. Všetky odhaliť. Rozumovo zdôvodniť. A pritom práve rozum nás učí uveriť citu.

Citu, ktorý nám vyviera zo srdca. Nie je rozpor medzi nimi. Všetko je láska.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)