Lukáš 2, 22-40
22Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, 23ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,„ 24a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.
25V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. 26Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. 27Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu.
A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, 28vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami:29 „Teraz oreoustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, 30 lebo moje oči uvideli tvoju spásu,31 ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: 32 svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“
33Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. 34Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, 35- a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
36Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, 37potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami.
38Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. 39A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. 40Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Lukáš 2, 22-40
Aj nás osvietil Duch Svätý. Aj na nás zostúpila Božia milosť. Aj my sme boli obetovaní. Narodili sme sa a boli sme pokrstení v Pánovom duchu. Znamená to, že aj pre nás niečie srdce prenikne meč a naše srdce prebodne meč.
Život je o bolesti, nielen o radosti. Narodenie je dôvod na oslavu. Na potešenie. Božia Matka pri oslave počula o tom, že bude trpieť. Bude pre toto narodenie ubiedená. A kto z ľudí je pred týmto utrpením ochránený? Existuje taký? Bude jestvovať? Asi ťažko.
Utrpenie je jediná vec, ktorá je pre každého rovnaké. Ľudia si myslia, že ak budú mať dom, auto, bazén, dovolenky, majetky, deti, moc, že sa im bude ľahšie žiť. Jednoduchšie zomierať a budú oproti iným vo výhode. Nebudú. Nik pred ničím neujde. Preto nemá zmysel niekomu závidieť.
Čo by mohol jeden chudák závidieť druhému chudákovi? Viac starostí? Menej starostí? Viac bolesti? Menej bolesti? Viac šťastia? Menej šťastia? Ozaj, dá sa šťastie odmerať? Dá sa odvážiť trápenie? Také váhy ešte ľudia nevynašli. A hoci vynašli všeličo, tak skoro ani podobné váhy nevynájdu.
Sme teda na tom všetci rovnako. Matka, čo sa trápi, či bude môcť kúpiť dieťaťu tašku do školy ako tá, ktorá sa trápi, že jej dieťa nevzali na prestížnu fakultu, hoci zaplatila za to milióny. V utrpení sme si za jedno. Nikto ho nemá viac a nikto menej, hoci my ľudia, si to navzájom jeden o druhom myslíme. A závidíme si. A trpíme všetci.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)