Matúš 14, 1−12

1V tom čase tetrarcha Herodes počul o Ježišovi 2a hovoril svojim dvoranom: „To je Ján Krstiteľ. Vstal z mŕtvych, a preto v ňom pôsobí zázračná moc.“

3Herodes totiž Jána chytil, sputnal ho a vrhol do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, 4lebo mu Ján hovoril: „Nesmieš s ňou žiť!“

5A chcel ho zabiť, bál sa však ľudu, lebo ho pokladali za proroka. 6No v deň Herodesových narodenín tancovala dcéra Herodiady v kruhu hostí a Herodesovi sa tak páčila, 7že jej pod prísahou sľúbil dať všetko, čo si bude žiadať.

8Ona na návod svojej matky povedala: „Daj mi tu na mise hlavu Jána Krstiteľa.“ 9Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim rozkázal, aby jej ju dali.

10A tak dal Jána vo väzení sťať. 11I priniesli na mise jeho hlavu, odovzdali ju dievčaťu a ono ju zanieslo svojej matke.

12Tu prišli jeho učeníci, vzali jeho telo a pochovali ho; potom išli a oznámili to Ježišovi.

Matúš 14, 1−12

Často z hlúposti nástojíme na vlastných slovách. Myslíme si, že ak by sme ich nesplnili, budeme o niečo horší v cudzích očiach a možno aj vo vlastných.

Pritom ich plnenie môže byť utrpením. Niekedy máme problém rozlíšiť, čo je dobré. Myslíme si, že to vieme a potom nás prekvapia vlastné skutky, ktoré sú zrazu opačné.

Náhle zistíme, že všetko je úplne inak a my sme sa mýlili. Po takomto zážitku nás opúšťajú sily.

Rozmýšľame, čo je potom stále, ak my sami sme takí nestáli? Ak my sami sa tak ľahko meníme ako vosk zo sviečky?

Existuje jediná stálosť, ktorá nás volá k sebe.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)