Matúš 22, 15−21

15Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči. 16Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami:

„Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. 17Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“

18Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! 19Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. 20Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“

21Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

Matúš 22, 15−21

Vieme dať Bohu to, čo je jeho? Nemyslíme si, že naša duša je len naša a nikomu inému nepatrí? Často aj hlboko veriaci sa pomýli, keď si myslí, že môže neustále prosiť pre iných.

Ľudia sa musia naučiť prosiť v modlitbe za seba. Ak sa naučia modliť za seba, ľahšie sa im bude modliť za druhých. Ak sa modlia za seba, rýchlo vidia plody tejto modlitby, lebo Boh im pomáha stále.

Každému pomáha, ale nie každý si to uvedomuje. Ak zistíme, že Boh nám pomáha, ak sa o tom presvedčíme, pochopíme, že môže pomáhať aj iným a môžeme sa za to modliť. Mať silnú vieru je všetko, čo môžeme mať a čo nám navždy zostane.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)