Matúš 6, 7−15

7Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. 8Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.

9Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, 10príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.

11Chlieb náš každodenný daj nám dnes. 12A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. 13A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.

14Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. 15Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.

Matúš 6, 7−15

Najprv by sme my mali odpustiť všetkým ľuďom, s ktorými máme prieky. A potom Boh možno odpustí aj nám. Táto potreba odpúšťania nás zbavuje pút neustále sa opakujúceho hriechu.

Toho hriechu, ktorý nás zväzuje do svojho postupujúceho kruhu. Rozťať tento kruh nemôžeme silou. Nedokážeme ho zničiť ani rozumom. Musíme použiť lásku. Pochopiť ju. Vedieť, ako pôsobí.

A čo znamená, že láska nie je vypočítavá. Neočakáva poďakovanie. Láska je úprimná. Tá skutočná. Láska sa nebojí. Neháda sa. Nedvíha pyšne hlavu, ani sa pokorne nehrbí v kúte.

Láska presahuje všetky vzdialenosti. Dokáže dôjsť aj tam, kam človek nedovidí, lebo láska je večná a nepodlieha zákonitostiam času.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)