Marek 2, 13−17

13Znova vyšiel k moru. Celé zástupy prichádzali k nemu a on ich učil. 14Ako šiel okolo, videl na mýtnici sedieť Alfejovho syna Léviho a povedal mu: „Poď za mnou!“

On vstal a išiel za ním. 15Keď potom Ježiš sedel v jeho dome za stolom, stolovali s ním a s jeho učeníkmi aj mnohí mýtnici a hriešnici, lebo ich bolo mnoho a nasledovali ho. 16Keď ho zákonníci zo skupiny farizejov videli jesť s hriešnikmi a mýtnikmi, hovorili jeho učeníkom: „Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“

17Ježiš to začul a povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“

Marek 2, 13−17

Ak si uvedomíme, že Ježiš prišiel kvôli hriešnikom, môže nás toto poznanie naplniť radosťou. Veď či my sme spravodliví? My sme vždy bez chyby? My sme nikdy nikomu neublížili? My sme nikdy neurobili nič zlé?

Také niečo o sebe nemôže nik povedať. Preto sa môžeme radovať. Veď Ježiš prišiel kvôli nám. A keďže on a otec sú jedno, tak kvôli nám aj zomrel. Kvôli nám biednym hriešnikom.

Máme obrovské šťastie a v tomto šťastí sme tak zaslepení svojou hriešnosťou, že ho niekedy ani nevidíme. Naopak, ešte sa sťažujeme, ba dokážeme aj Boha obviňovať, že sa nemáme lepšie.

Pritom všetko, čo sa nám stane, či čo sa nám stalo, je láska aj utrpenie. Súdime od rána do večera podľa seba, lebo my by sme robili určite veľa vecí inak, než ktokoľvek iný. A hoci o tom vieme, že to nie je pekné, nevyhne sa týmto súdom nik.

Tak je to aj s láskou. Vieme, že ju máme rozdávať a predsa sa tak nesprávame. A teraz si predstavme, že niekto, kto nás vidí a dáva na nás pozor, všetky naše slabosti a pochybenia pozná. Aj tak sa neurazí a čaká, kedy sa spamätáme a spomenieme si, akí by sme boli, keby sme dokázali zmeniť svoj pohľad na svet.

Nie je pravdou, že čím sme starší, už sa môžeme len ťažšie zmeniť. Zmeniť sa môžeme vždy. Dokážeme to, ak si uvedomíme lásku, ktorú dostáváme zadarmo a predsa je najdrahšia. Láskou sa zmeníme najistejšie.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)