Matúš 23, 1−12

1Vtedy Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: 2„Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. 3Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú.

4Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. 5Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, 6radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, 7pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.

8Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. 9Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. 10Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. 11Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. 12Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.

Matúš 23, 1−12

Byť za každej situácie pokorným. To je ťažká cesta. Ľudia si hovoria: a na čo je to komu dobré? Byť pokorným? Voči komu? Pokorný človek vie, že je nedokonalý. Chápe, že na svete je len z milosti. Je presvedčený, že od neho veľa vecí nezáleží. Je si vedomý vlastnej maličkosti.

Naopak, nepokorný človek je spokojný sám so sebou. Vie, že je tým najlepším, čo môže v danej chvíli byť. Cíti istotu. Je spokojný. Možno aj arogantný. Pokorný sa ponižuje. Cíti, že mohol byť v rôznych situáciách lepším. Chápe, že mnohé nedokázal zvládnuť na jednotku.

Kristus nám hovorí, že pokorný bude povýšený. Ak bude povýšený, bude ešte pokorným? Dá sa to. Lebo aj keby bol povýšeným, tak by mal rovnako cítiť nespokojnosť so sebou samým. Mali by mu napadať rovnaké pochybnosti o sebe. Či nemohol byť lepším.

Ten, čo si myslí, že je v pohode a všetkému rozumie, sa ľahko dostane do ťažkostí. Mnohí sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži. A aj tak si to nie sme schopní uvedomovať neustále. Radi utiekame od pokory. Možno sa jej raz skutočne naučíme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)