Matúš 14, 22−33

22A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. 23Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.

24Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. 25Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. 26Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“

A od strachu vykríkli. 27Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ 28Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“

29On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. 30Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“

31Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ 32A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. 33Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

Matúš 14, 22−33

Veriť je dar. Dar, ktorý sme dostali. Môžeme však s ním nakladať podľa vlastného uváženia. Môžeme veriť. Môžeme svoju vieru pestovať, rozvíjať a chrániť. Môžeme sa na ňu spoliehať.

Čo nemôžeme, je vzdať sa jej úplne. Aj tí, ktorí sa nám vidí, že o všetku vieru bezo zbytku prišli, jej vždy trochu majú. Nedá sa odvážiť a ani zmerať. Jednoducho ju cítime v srdci. Vieme, že tam je.

A je jedno, či ju potláčame, zahadzujeme do najšpinavších odpadkov. Viera svieti odvšadiaľ. Vidíme ju aj v najčernejšej tme. Človek nikdy nie je bez viery.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)