Lukáš 6, 36−38

36Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! 37Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám.

38Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“

Lukáš 6, 36−38

Ľudia súdia od rána do večera. A to nemusia byť ani miestnymi klebetníkmi. Prosto je v ľudskej povahe sa porovnávať. Ten má krajšie vlasy, hentá lepšieho manžela, iný viac peňazí, poslušnejšie deti.

A potom príde súd. Taký hlupák, taká hlupaňa, taký škaredý človek, zlý a ešte aj rôzne iné prívlastky v duchu aj nahlas vyslovíme na adresu blížneho. Jednoducho nevydržíme. Musíme to povedať. Derie sa nám to z úst – súd.

Súdime iných a potom sme prekvapení, keď súdia aj nás. A úplne sme šokovaní, ak sa nám stane presne takisto, ako sme priali inému, aby sa mu stalo. Preto výstraha, aby sme nesúdili, je vždy namieste. Navyše aj s poznaním, že budeme rovnako súdení aj my. Možno to pochopíme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)