Lukáš 7, 31−35

31„Komuže prirovnám ľudí tohto pokolenia? Komu sú podobní? 32Podobajú sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú jedno na druhé:

»Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.« 33Prišiel Ján Krstiteľ, nejedol chlieb a nepil víno, a hovoríte: »Je posadnutý zlým duchom.«

34Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte: »Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!« 35No múdrosť ospravedlňujú všetky jej deti.“

Lukáš 7, 31−35

Všetko, čím trpíme my sami, vieme nakladať na Boha. Vieme sa naňho vyhovárať. Vieme ho zaťažovať našimi hriechmi.

A on bude vždy trpezlivo počúvať záchvevy nášho srdca. Bude zaťažený našimi starosťami pri nás verne stáť.

Neobráti sa k nám nikdy chrbtom. Môžeme opäť za ním prísť. Môžeme ho znova žiadať o odpustenie, o pomoc, o sily, o to, aby sme mohli žiť ďalej.

A on to od nás chce. Chce aby sme žili a milovali. Dokázali rozdávať lásku. Vynášať dobro zo svojho vnútra.

Byť dobrým stromom prinášajúcim dobré ovocie. Nemáme sa preto prečo a čoho báť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)