Lukáš 12, 1−7

1Medzitým ho obstúpili také zástupy, že skoro jeden po druhom šliapali. On začal hovoriť najprv svojim učeníkom:

„Chráňte sa kvasu farizejov, čiže pokrytectva. 2Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič nie je utajené, čo by sa neprezvedelo. 3Lebo čo ste povedali vo tme, bude počuť na svetle, a čo ste pošepli v izbách do ucha, bude sa rozhlasovať zo striech.

4Vám, svojim priateľom, hovorím: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť! 5Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla!

Áno, hovorím vám: Tohto sa bojte! 6Nepredáva sa päť vrabcov za dva haliere? A Boh ani na jedného z nich nezabudne. 7Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov!

Lukáš 12, 1−7

Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú. Čo ľudia nepoznajú, je ich budúcnosť. Prítomnosť žijú v každom okamihu a minulosť zmeniť nemôžu.

Budúcnosť sú chvíle, o ktorých nevedia, čo prinesú. A tak ľudia častokrát tomuto strachu podliehajú. Hovoria si, že budúcnosť môže byť rôzna. Aj dobrá a aj zlá. Koľkí sa však pomýlili, keď si mysleli, že si plánujú dobrú a zle sa im povodilo?

Čo má teda človek robiť? Snažiť sa o dobro v každej chvíli. Bez ohľadu na budúcnosť. Bez ohľadu na to, čo si budú v budúcnosti ľudia o nich myslieť, prípadne, ako sa budú mať.

A Boh zhodnotí, čo bolo dobré a čo zlé, ľudia sa v týchto súdoch mýlia.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)