Matúš 17, 1−9 1
O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. 2Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. 3Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
4Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ 5Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
6Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. 7No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ 8A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. 9Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
Matúš 17, 1−9 1
Mnohí sme zažili v živote pocit, že všetko sa deje tak, ako sa má diať. Teda, že napriek okolnostiam, akoby niekto riadil náš osud. Akoby bola v ňom neviditeľná ruka. Taká, ktorá nás trestá, ale aj odmeňuje. Akoby všetko bolo dané vopred.
Pre niekoho je vtedy tento pocit frustrujúci. Myslí si, že sa mu nič nemôže podariť. Iný naopak vníma taký pocit pozitívne. Má radosť, že niekto nad ním drží ochrannú ruku. Iný zasa naopak, práve preto možno stráca vieru, ak sa mu rúcajú istoty v živote.
V každom prípade má človek za každej situácie možnosť poprosiť. Poprosiť v modlitbe, či sa raduje, alebo smúti, vždy sa môže modliť. Naplniť svoju existenciu prosbou. Tichou žiadosťou svojho vnútra. A potom sa mu možno podarí zažiť pocit vyrovnania. Vyrovnania so svojím statusom.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)