Lukáš 11, 47−54

47Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia! 48Tým dosvedčujete a schvaľujete činy svojich otcov, lebo oni ich zabíjali a vy im staviate pomníky.

49Preto aj Božia múdrosť povedala: Pošlem k nim prorokov a apoštolov a oni niektorých z nich zabijú, iných budú prenasledovať; 50a toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta, 51počnúc krvou Ábela až po krv Zachariáša, ktorý zahynul medzi oltárom a chrámom.

Áno, hovorím vám: Toto pokolenie sa bude zodpovedať. 52Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.“

53Keď stade odchádzal, začali naňho zákonníci a farizeji prudko dorážať a dotieravo sa ho na všeličo vypytovali. 54Strojili mu úklady, aby niečo podchytili z jeho úst.

Lukáš 11, 47−54

Čo máme v živote naučiť? Čo rozdať tým, ktorí prichádzajú po nás? Čo je dôležitejšie než poznanie, odkiaľ ideme a kam kráčame? Ideme od Boha. Od neho máme dušu. Z jeho stvorenia sme vzišli.

A opäť k nemu ideme. Ideme tam, odkiaľ sme prišli. To je istota. Nikto tu z nás naveky nezostane. Nikto tu z nás naveky nebude užívať žiadne pohodlie. Musíme túto skúšku prejsť.

Život sme dostali. A nie je nám dovolené si ho vziať, alebo vziať inému. Musíme ho užívať, až kým nám nebude navždy vzatý.

A tento čas musíme prejsť so cťou. Túto česť dosiahneme, ak sa budeme držať lásky.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)