Matúš 21, 1−11

1Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfage pri Olivovej hore, Ježiš poslal dvoch učeníkov 2a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami, a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko! Odviažte ich a priveďte ku mne! 3A keby vám niekto niečo hovoril, povedzte: »Pán ich potrebuje.« A hneď ich prepustí.“

4Toto sa stalo, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: 5 „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“ 6Učeníci šli a urobili, ako im Ježiš rozkázal. 7Priviedli oslicu a osliatko, pokládli na ne svoje plášte a on si na ne sadol.

8Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte, iní odtínali zo stromov ratolesti a stlali ich na cestu. 9A zástupy, čo išli pred ním, i tie, čo šli za ním, volali: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ 10Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“

11A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“

Matúš 21, 1−11

Aké je jednoduché pridať sa k davu a kričať na slávu, keď je nás veľa. Aké je ťažké urobiť to isté sám. Vystaviť sa na posmech svojmu okoliu. V takých chvíľach vieme, že Boh hodnotí inak ako ľudia.

Vidí do nášho srdca a vie teda, že to myslíme úprimne a tak musíme konať, že to nerobíme preto, aby sme seba uprednostnili pred inými. Ľudia sa radi chvália. Rozprávajú úžasné príbehy sami o sebe. Každý je rád obdivovaný. Chválený. Ťažšie je však obdivovať. Chváliť. A to nielen Boha.

Ťažké je povedať aj svojmu blížnemu, že nám pomohol, že mu ďakujeme. Akoby naša vďaka mala byť naša slabosť. Nebojme sa poďakovať. Povedať dobré slovo. Aj keby sme mali vyzerať čudne. Aj keby tak neurobil nik iný.

Naše poďakovanie môže byť rôzne. Aj dobrým skutkom. Takým, nad ktorým nerozmýšľame, prečo sme to urobili, ale spravíme to len preto, lebo je to správne.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)