Matúš 5, 38−42

38Počuli ste, že bolo povedané: »Oko za oko a zub za zub!« 39No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.

40Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. 41A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve.

42Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.

Matúš 5, 38−42

Je to zvláštne, že nám Ježiš hovorí, aby sme dali druhým, ak nás o niečo požiadajú, z nášho. A on nám tiež dáva zo svojho. A nemusel by.

Vie, kde a proti komu sme sa kedy previnili a predsa nám dáva, všetko čo potrebujeme. Všetkým je nám totiž láska, ktorá sa prejavuje vo všetkom. A keďže je to tak, niekedy si neuvedomujeme, že ju máme.

Máme jej toľko, že ju niekedy nevidíme. Musí prísť až trápenie, aby sme zbadali, čo sme mali a nevážili sme si to. Berieme veľmi veľa vecí ako samozrejmosť, ale nič nie je samozrejmé.

Nič nám v skutočnosti nepatrí. Všetko máme len na chvíľu a požičané. Preto by sme mali byť vďační a oplácať láskou aj to zlé, čo nás stretne.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)