Lukáš 2, 33−35

33Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. 34Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal:

„On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, 35- a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Lukáš 2, 33−35

Kristus je v nás. A my sme v ňom. Lenže kým to on o nás vie, my to často netušíme. A to niekedy ani vtedy nie, keď sme boli vychovaní k viere v Boha.

V kresťanskom duchu. A tejto výchove nerozumieme. Najčastejšie sa nám však stáva, že na to zabúdame z rozličných príčin.

Nevieme si rýchle spomenúť, kým sme a čo je nám vlastné. Na akých hodnotách je postavený náš skutočný svet.

Pripomínať si ich v každej chvíli nie je vôbec zbytočné. A to aj vtedy, ak si myslíme, že o tom všetko vieme.

Nikto nikdy nevie všetko. A každé opakovanie našej viery nám môže byť novou studnicou poznania.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)