Lukáš 11, 42−46

42No beda vám, farizeji, lebo dávate desiatky z mäty, ruty a z každej zeleniny, ale spravodlivosť a Božiu lásku obchádzate! Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať!

43Beda vám, farizeji, lebo máte radi prvú stolicu v synagógach a pozdravy na uliciach! 44Beda vám, lebo ste ako neoznačené hroby a ľudia ani nevedia, po čom chodia!“

45Vtedy mu povedal ktorýsi zákonník: „Učiteľ, keď takto hovoríš, aj nás urážaš.“ 46On mu povedal:

„Aj vám, zákonníkom, beda! Lebo zaťažujete ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť, ale sami sa tých bremien ani jediným prstom nedotknete.

Lukáš 11, 42−46

Robiť veci tak, ako by sa dotýkali nás. Ako by sme my sami znášali to, čo rozdávame iným. Ako vieme narábať s týmto vedomím? Ako si vieme predstaviť, či to, čo robíme, vieme aj sami zniesť?

Lebo nie všetko, čo si myslíme, že je správne a prospešné, takto pôsobí aj na iných. Možno si myslíme, že my by sme to uniesli. A že pre nás by to bolo ľahké a správne, keby sme boli na mieste našich blížnych.

Stačí si však spomenúť, že aj my sme trpeli. Aj my trpíme. Teda vieme posúdiť veľkosť bolesti, akú môžeme sami spôsobiť. Pritom existuje úplne presné riešenie.

Stačí rozdávať lásku, tá nikomu neublíži a predsa pomôže, i vychová.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)