Lukáš 2, 41-51a

41Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. 42Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. 43A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali.

44Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. 45No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. 46Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky.

47Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. 48Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“

49On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ 50Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. 51aPotom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.

Lukáš 2, 41-51a

Všetko a každý nás môže poučiť. A nás aj poučuje, aj keď my často nie sme toto poučovanie schopní počúvať. Ako by to bolo aj možné, aby nás vlastné dieťa poučovalo, ako sa máme správať? Práve vlastné dieťa nás o tom nielen poučuje, ale ono nás priamo vychováva.

Mať dieťa je dar. Človek ho príjme od Boha a snaží sa z dieťaťa vychovať hodnotného dobrého človeka. Ako na to je však pre každého rodiča ťažká otázka. Aký správny smer dieťaťu ukázať, ako sa mu správne venovať, aby pochopilo, čo je na svete dôležité.

Často nevidíme, čo máme pred nosom. Teda fakt, že dieťa so svojimi potrebami nám samé ukazuje, čo máme robiť, že ho máme v prvom rade milovať. Podporovať ho v jeho danostiach. Najmä však máme mu pomáhať pri jeho ceste k najväčšiemu šťastiu – k láske k Bohu.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)