Marek 8, 27−33

27Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ 28Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

29„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich. Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ 30Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

31Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

32Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. 33On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Marek 8, 27−33

Koľko zmyslov máme pre ľudské veci? A koľko pre Božie? Vieme to rozlíšiť?

Všetko je od Boha. Všetko je Božie. Ľudia to radi zamieňajú. Vraj potom aj bolesť a smútok. To je však všetkým vlastné. Trápenie je život. A život je trápenie. Bez trápenia nie je život.

Môžeme si vybrať. Buď sa trápiť a žiť. Alebo sa netrápiť. Boh nám však hovorí, že máme zobrať svoj kríž a ísť za ním. Nemôžeme teda svoj kríž zložiť z ramien sami. Musíme ho odniesť tam, kam je nám to určené.

Môžeme sa pritom tešiť. Radovať z kríža. Z toho, že ho už za nás odniesol Boh. A preto aj svoju ťarchu môžeme naňho zložiť a on nám pomôže s naším nákladom.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)