Matúš 21, 23−27

23Keď prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu a pýtali sa: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“

24Ježiš im povedal: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. 25Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“

Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: »Z neba,« povie nám: »Prečo ste mu teda neuverili?« 26Ale ak povieme: »Od ľudí,« máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“

27Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.“ A on im odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“

Matúš 21, 23−27

Myslíme si, kto všetko má moc. A zrazu sa dozvieme, že taký človek ochorel. Prípadne ho už niet. Alebo má starosti so svojimi blízkymi. Moc nad ľuďmi človek nikdy nemá.

Skutočnú moc nad ľuďmi má len ten, kto ich stvoril. On vie, ako sa má o svoje diela postarať. Čo má urobiť, aby tieto diela boli vždy pekné, hodnotné a potešujúce. My sme tými dielami. My sami cítime, ako sa pretvárame.

Ako sa menia naše názory, náhľady, túžby a sny. Všetko sa mení. Aj my sa meníme. Nie je pravda, že sme rovnakí. Podobne sa však obnovujeme v láske.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)