Ján 10, 22−30

22V Jeruzaleme boli práve sviatky Posvätenia chrámu. Bola zima. 23Ježiš sa prechádzal v chráme v Šalamúnovom stĺporadí.

24Obstúpili ho Židia a hovorili mu: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene.“

25Ježiš im odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, 26ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec. 27Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. 28Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.

29Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. 30Ja a Otec sme jedno.“

Ján 10, 22−30

Problém trojitej Božskej osoby je tajomstvom, ktoré ľudia nevedia rozlúštiť. Ak sa ho snažia pochopiť, dostávajú sa do ťažkostí.

Rozum niekedy dokáže zlyhať. Veriť však máme všetkým. Rozumom rovnako ako srdcom. Túžbou. Najmä našou láskou.

A cez lásku pochopíme všetko. Aj to, prečo za naše hriechy zomrel. A prečo vstal z mŕtvych. A že to nik iný nedokázal. Veď je Boh a zároveň aj Boží syn.

Môžeme sa k nemu modliť ako k Otcovi, ale aj k Duchu svätému, ktorý nás unáša vo viere nad naše problémy. Nad naše starosti. Obavy. Trápenia.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)