Lukáš 17, 26−37

26Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka. 27Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korába. Tu prišla potopa a zahubila všetkých.

28Podobne, ako to bolo za dní Lota: ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali 29ale v deň, keď Lot odišiel zo Sodomy, spustil sa oheň a síra z neba a všetkých zahubili. 30Priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka.

31Kto bude v ten deň na streche a veci bude mať v dome, nech nezostupuje vziať si ich, a kto bude na poli, nech sa takisto nevracia nazad. 32Spomeňte si na Lotovu ženu. 33Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho.

34Hovorím vám: V tú noc budú dvaja na jednej posteli: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá. 35Dve budú spolu mlieť: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“

(36) 37Oni sa ho opýtali: „Kde, Pane?“ On im povedal: „Kde bude mŕtvola, tam sa zhromaždia aj orly.“

Lukáš 17, 26−37

V každú chvíľu nás môže Pán požiadať, aby sme mu dali, čo je jeho. Tak to je od vekov. Každý s tým musí rátať. Ľudia na to chcú zabudnúť. Hašteria sa, zlostia, akoby tu boli na veky. Pritom je to jednoduché.

Treba ubrať najmä v našej zlosti. Ak mi uberieme, uberie aj druhý. A je úplne jedno, že tak urobíme ako prvý. Alebo ak vidíme, že ten druhý sa už nehnevá, prijmime jeho ruku.

Dať úsmev nie je nič ťažké. Dostať úsmev je krásny dar. A takto sa môžeme obdarúvať a nič nás to nestojí. Robiť druhému dobre, aby aj iní robili dobre nám. A najmä, aby láska rástla.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)